Publikácia Naše filmové storočie predkladá dejiny filmu z hľadiska najobľúbenejších diel svojich autorov. Vychádza zo zmenenej situácie v percepcii umenia po roku 2000, kedy internet výrazne ovplyvnil výchovnú aj hodnotiacu paradigmu hodnotenia filmov. Kánony nahradili subjektívne odporúčania na sociálnych sieťach, internetové rebríčky, počítačová analýza preferencií ľudí s podobným vkusom. Obaja autori preto filmy reflektujú zo subjektívnej pozície zasvätených filmových divákov a za základnú premisu hodnotenia si hneď v úvode knihy zvolili skutočnosť, že „dejiny filmu sú vždy osobné“. Východiskom knihy sa stal výber päťdesiatich najobľúbenejších filmov každého autora, ktoré ten druhý komentuje. Publikácia tak obsahuje sto filmov a dvesto textov o nich. Výber pokrýva celé storočie filmu, svetovú aj domácu kinematografiu, umelecké aj populárne žánre.

Autori publikácie František Gyárfáš a Juraj Malíček sú filmoví publicisti a o vybraných filmoch píšu filozoficky, esteticky aj autobiograficky ladené eseje. Delí ich dvadsať rokov, odlišné vzdelanie aj kritický prístup, čím vzniká polemický dialóg o dejinách filmu. Publikáciu pripravovali sedem rokov. Je rozčlenená do desiatich kapitol, v každej je desať filmov. „Kapitoly vznikli až nakoniec. Keď sme texty čítali spätne, uvedomili sme si, že štruktúra časového radenia je nefunkčná. Z textov sa napokon vynorili témy. Filmy sa týkali podobných problémov, ktoré na úrovni témy korešpondovali. Štruktúra knihy je hravá, možno až bizarná, názvy kapitol sú pointou, ktorá prichádza pred textami,“ hovorí o zostavovaní publikácie Juraj Malíček, teoretik popkultúry a jeden z jej autorov. Podľa slov informatika a kinofila Františka Gyárfáša, druhého autora publikácie, „kniha je rozčlenená do kapitol, v niektorých vznikli naozaj nečakané kombinácie, napríklad Matrix so Zväčšeninou, Zamilovaný Shakespeare s Leonom či Vlčie diery s filmom Tri farby: Červená.“ Zo slovenských filmov sa do prísneho výberu autorov dostali dva filmy od Paľa Bielika Vlčie diery (1948) a Kapitán Dabač (1959) a Postav dom, zasaď dom (1979) od Juraja Jakubiska.

Obaja autori označujú všetky existujúce publikácie o dejinách filmu ako subjektívne, hoci rešpektujú ich autorov. Na otázku, či publikáciu Naše filmové storočie považujú za svoje „malé dejiny filmu“ pre mesačník Film.sk o filmovom dianí na Slovensku odpovedali po svojom. „To nie,“ hovorí Juraj Malíček a pokračuje: „skôr išlo o akúsi rehabilitáciu autentického diváckeho zážitku. Denne pozerám minimálne jeden film. Nie preto, že musím, ale že chcem, nenormálne ma to baví, napĺňa, spôsobuje mi to radosť. Úplne najviac ma baví pozerať staršie filmy, ktoré som už aspoň raz – dvakrát videl. Skúmať ich stále dokola. Každé ďalšie pozeranie je sústredenejšie. Baví ma to viac, ako hľadať stále niečo nové a ísť po tom, hoci ani tomu sa nevyhýbam. Mne sa jednoducho zdá, že som dobrý filmový divák, a chcel som sa o to podeliť. Nesúhlasiť, ale rešpektovať, to sa mi zdá veľmi dôležité.“ Pre Františka Gyárfáša je kniha „v istom zmysle sumárom mojich názorov na to, čo mám rád. Aj čo ma nezaujíma.“