„Stoppard od svojich začiatkov, keď ho kritika na základe hry Rosencrantz a Guildenstern sú mŕtvi, ktorou prerazil a ktorou sa natrvalo etabloval ako stálica nielen britskej divadelnej scény, zaradila medzi nástupcov Becketta a absurdistov a súčasne označila za následníka Shawa a jeho salónnej konverzačnej drámy, prešiel prerodom na spoločensky a ľudsky angažovaného dramatika so záujmom o filozofiu a históriu a miestami až s čechovovskou poetikou, ktorý však nestratil svoj typický nadhľad a zmysel pre humor. Hoci svojím intelektuálnym prístupom môžu jeho hry na prvý pohľad pôsobiť príliš sofistikovane až neprístupne, z jeho ,zmesi myšlienky a citu, usporiadaného intelektu a chaosu života sála úžasné divadelné teplo´ (Brantley, 2006).“
(Zuzana Vajdičková Od absurdity k chaosu)